Říjen 2011

Obrázky s menami 3

23. října 2011 v 14:12 | Sue |  Obrázky
V rámci nudy na intráku som spravila ďalšie obrázky s menami, ktoré ste chceli, aby som pridala. Usmívající se Keďže ste mi nenapísali do akého obrázku ich mám vložiť, vybrala som sama... Takže tu sú. Mrkající









P.S.: Pridala som hlavne tie staršie, aby ste si nemysleli, že som na vás zabudla. Smějící se

Vybozkávané obrázky :-*

22. října 2011 v 20:54 | Sue |  Zaujímavosti
Dnes som browsovala na nete a zase som natrafila na človeka, ktorý dokáže niečo úžasné. Natalie Irish si nerúžuje ústa preto, aby sa páčila chlapcom. Výrazne červeným rúžom "bozkáva" maliarske plátno a tvorí neuveriteľné obrazy.




Prikladám ešte video, v ktorom je to všetko pekne vidno. Pevne verím, že pôjde spustiť. :)


Netuším ako na toto dievčina prišla, ale dokazuje to jediné, že fantázii sa medze nekladú. Líbající

Neboj sa hľadať krásu v maličkostiach...

22. října 2011 v 8:00 | Sue |  Môj stĺpček :)
Nedávno sa ma kamarát opýtal, ako mám zorganizovaný študentský život. Odpovedala som stroho. Nemám, jednoducho čakám čo príde.
Jedno ráno sa zobudím a poviem si, že mám chuť spraviť niečo, pre niekoho. Znie to komplikovane a pritom je to také jednoduché. Vyšla som na ulicu a kým som čakala pred večierkou na teplé rožky, pristúpila ku mne bezdomovkyňa a podával mi Nota Bene so slovami: "Kúpte si Nota Bene, podporte človeka v núdzi." Váhala som, či sa oplatí dať niekomu takému peniaze do ruky, však všetci dobre vieme, kde naše "nenávratné pôžičky" väčšinou končia... Napriek tomu mi to bolo jedno. Hľadiac na obálku časopisu, ktorá vôbec nevyzerala zle, podala som tej žene peniaze. Dlho som nevidela takú radosť, aká sa načrtla na jej tvári. Popriala mi pekný deň a pobrala sa ďalej, hľadať potenciálnych zákazníkov. Sadla som si na neďaleký múrik a myslela som, že časopis len zbežne prelistujem a vyhodím, no nakoniec to bola najlepšia investícia toho dňa.
Samozrejme, patrím k ľuďom, ktorí majú sociálne cítenie a viem, že život sa s ľuďmi bez domova nikdy nemaznal a nikdy sa ani nebude, ale príbehy, ktoré som si prečítala v Nota Bene boli také podnetné, že som pochopila význam slov: Nikdy sa nevzdávať.
Medzi ľuďmi bez domova sú umelci - maliari, kolážisti, spisovatelia, speváci, ženy, ktoré sa vedia šikovne obracať v kuchyni a mnohí ďalší. Len dajte šancu ich príbehu, aby sa nám predstavil.
Na obálke časopisu, ktorý som kúpila bola koláž od bývalého bezdomovca Iona Barladeanu, ktorý dnes svoje diela vystavuje v svetovo uznávaných galériách, hneď vedľa diel Andyho Warhola.
To, že sa stal bezdomovcom bola možno najlepšia vec, aká sa mu kedy stala, pretože dovtedy tvoril len anonymne. Dnes jeho meno poznajú vo veľkom svete a môžete ho poznať aj vy. Stačí kliknúť na Google.



Toto je obrázok, ktorý bol na titulke a vďaka ktorému som objavila ďalšieho malého človeka, ktorý dokázal veľké veci.


Pýtate sa ako toto dokázal vytvoriť človek bez možností? Jednoducho. Časopisy aj ostatné potrebné materiály vybral priamo z odpadkových košov. Pre niekoho sú smeti proste smeťmi, pre iného znamenajú možnosti. Nebojte sa nájsť tie svoje. Všade tam, kde sú dvere je aj príležitosť. Kde sú zatvorené, zaklopte!

Jeseň v Nitre

21. října 2011 v 18:47 | Sue |  Môj stĺpček :)
Je október. Vonku sa striedajú dni, kedy je úplná zima, s tými, v ktorých ti slnečné lúče dopadajúce na tvár, rozžiaria deň. Každý kto môže tvorí eseje a úvahy o jesennej depresii, prípadne dáva ostatným tipy, ako sa jej vyhnúť.
Obvykle by som si veľmi rada takýto výtvor prečítala alebo ho dokonca napísala, ale tento rok sa ma jesenná melanchólia ešte nedotkla a dúfam, že ma bude obchádzať aj počas ostatných dní.
Moja tohtoročná jeseň je spojená s objavovaním nových vecí, spoznávaním nových ľudí či nových miest a najmä s osvojovaním si starých, vo spoločnosti zaužívaných fráz a skutočností...


S nástupom na vysokú školu som veľkú časť svojich vecí a najmä seba, presťahovala do Nitry. Krásne, pomerne veľké okresné mesto, si ma podmanilo hneď ako som sa tu prvýkrát rozhliadla. Z každej strany tu na mňa dýcha história. Hrad, ktorý iste videl nejedno víťazstvo či nejeden pád, kostoly, kde sa ľudia modlili už v dobách, keď sa ešte len rodilo kresťanstvo na Slovensku, divadlá, v ktorých sa ľudia snažili ujsť od stereotypu, námestie, kde vznikali prvé kaviarne a reštaurácie, ale aj prvé medziľudské vzťahy či klebety. A najmä rieka Nitra, ktorá preteká celým mestom, a ktorá ma sprevádza na každom kroku. Je nádherným symbolom večne plynúceho času. Nestojí na mieste, ale plynie si a aj mesto sa jej korytu muselo prispôsobiť.
Noví ľudia sa ťažko dajú nazvať skutočnými priateľmi, aj keď si to veľmi želáte. Tí praví priatelia sú tam doma, čakajú na vás a vy sa na nich tešíte. Jediné miesto, kde s nimi môžete byť každý deň je v srdci a v myšlienkach. Žiaľ, oboje je málo hmatateľné, keď potrebujete teplé ľudské objatie. Našťastie mám vynikajúce spolubývajúce, s ktorými je aj ten najodpornejší októbrový večer estrádou zábavy a výbuchov smiechu. Usmívající se
Potrebujem rozveseliť? Jasné, čo by som si nešla kúpiť niečo pekné do novučkého obchodného centra? Otvorím peňaženku a práve vtedy pochopím, čo mi mama vždy vravievala, že šetrenie je umenie. Smějící se Kto by to už pár krát nezažil, že sa mu peniaze rozkotúľajú rýchlejšie, ako pretečie voda v rieke? Nerozhodný


A na záver to hlavné. Najťažšia vec tu, keď už žijem sama za seba a nemám mamu za zadkom, aby mi pomohla vždy, keď si myslím, že to sama nedokážem je vedieť prekonať svoju LENIVOSŤ. :D S tou bojujem už mesiac a stále nie a nie sa premôcť a donútiť k učeniu. Radšej sedím vo svojej internátnej izbičke (izbičke nie preto, že by mi tak prirástla k srdcu, ale preto, že je taká maličká) a beriem si k srdcu radu od dievčaťa, ktoré pred pár rokmi bolo na mojom mieste: písať vždy a všade, čokoľvek ma len napadne, aby som rozvíjala svoju slovnú zásobu, prezentovala svoje myšlienky a tvorila vždy niečo nové...

Zmena je život :)

20. října 2011 v 19:43 | Sue |  Môj stĺpček :)
Čaute decká! Mrkající

Takže, po prázdninách, ktoré som si užila na plno, hoci miestami moja predstava užívania si prázdnin znamenala ležať na gauči a pozerať telku Smějící se, som sa rozhodla, že konečne niečo urobím s týmto blogom.
Dnes bol môj prvotný nápad, že staré, nepotrebné veci, ktoré som sem pridala ešte keď som bola na základnej škole (áno, tak dlho tento blog tvorím), jednoducho vyhodím. Ale teraz, keďže som zistila, že by to bola robota na dlhé hodiny, som si radšej povedala, že ani udalosti, čo sa stali v minulosti a človek na ne nie je hrdý sa nedajú zmeniť šmahnutím čarovného prútika, akokoľvek by to človek chcel a treba sa jednoducho posunúť dopredu.
Čiže, témy, ktoré ma zaujímali, keď som mala 14 tu nechám pre dievčatá, ktoré majú 14. Usmívající se
Témy, ktoré som sem pridala ako stredoškoláčka s úmyslom interpretovať svetové udalosti mojimi očami tu nechám pre tých, ktorí sa radi pozerajú na svet aj inými očami.
A pre tých, ktorých zaujíma obyčajný život a triezvy ľudský názor na svet, bude možno zaujímať rubrika, ktorú som práve založila - Môj stĺpček.

Študujem žurnalistiku, takže svoj blog využijem aj na trochu kreatívnejšiu činnosť ako doteraz a hlavne na získanie praxe vo vyjadrovaní vlastných názorov písaným slovom, prípadne si rada vypočujem kritiku, ktorá ma zase raz naučí niečo nové. Mrkající

Teším sa na Vás, Zuzka Usmívající se